Áno aj nie - 3.kapitola

24. září 2009 v 16:22 | Laila |  Kapitolovky Laila
Tak, je tu tretia kapitola mojej poviedky. kedy sa dokopem ku ďalšej, to netuším... Aj s Natashou máme tento výkend neodvolateľne plný, takže najbližšie asi až budúci týždeň. Prosím si komentáriky.



"Ako to, že vieš rozprávať?" zamračil som sa naňho.

"Tvoj otec ma začaroval, aby si sa mal s kým rozprávať, keď budeš mať depku," odvetil. Prekvapene som otvoril ústa.

"Depku? Robíš si srandu?"

"Nie, ja to myslím vážne," pozrel na mňa smrteľne vážnym pohľadom. Vtom do izby vošiel Antonio.

"Čo tu robíš tak dlho? Zas prídeme neskoro na hodinu!" zavrčal.

"Veď už idem!" schmatol som tašku a vyšiel som zo spálne. Aby sme neprišli neskoro, museli sme zrýchliť naše slimačie tempo, avšak ani to nám nepomohlo, znova sme prišli neskoro. Profesorka si to, našťastie, nevšimla, tak sme si rýchlo sadli do zadnej lavice, vytiahli sme knihy a prútiky a tvárili sme sa, že sme v triede celý čas. Aj túto hodinu sme namiesto prútika používali brko a pergamen na písanie poznámok. Normálne ma to začínalo nudiť a keď som si predstavil, že pred sebou mám ešte dejiny mágie, myslel som, že to asi neprežijem. Viac poznámok už by som nezvládol. Táto hodina sa mi zdala nekonečná. Profesorka mala neuveriteľne monotónny hlas, čo ma unavovalo, ale prinútil som sa dopísať tie pekelné poznámky. Keď konečne zazvonilo, rýchlo som zbalil veci do tašky a ponáhľal som sa von.

"Barty, počkaj ma!" kričal za mnou Antonio. V klubovni som šmaril tašku do kúta a išiel som na obed.

"Ďakujem za počkanie," povedal urazene, keď ma dobehol.

"Prepáč za to, že som hladný," zavrčal som. Vo Veľkej sieni skoro nikto nebol. Sadol som si za stôl a niečo som do seba rýchlo nahádzal.

"Ozaj, zajtra máme lietanie," oboznámil ma Antonio, ktorý študoval rozvrh. -Super,- pomyslel som si. -Strápňovať sa nepotrebujem, asi sa ulejem.- Na to ani nepomysli, začul som v mysli niečí hlas. Zamračene som sa začal obzerať. To som ja, Aurel, oboznámil ma. -Čo odo mňa chceš? A prečo mi lezieš do myšlienok?- rozčúlil som sa. Aby si sa neopovážil vymeškať lietanie. Uvidíš, že ti to pôjde, ubezpečil ma. -Jasné,- odvrkol som uštipačne, -daj mi pokoj.- Ako myslíš. Neskôr, keď som kráčal na Dejiny mágie, som rozmýšľal, ako je možné, že SOVA dokáže rozprávať a čítať myšlienky. Žeby aj to bola otcova práca? Moje myšlienky prerušil Antonio:

"Barty! Kam ideš?"

"Hm? Aha, ďakujem za upozornenie," spamätal som sa a vošiel som do triedy. Tam už na nás čakal profesor Binns. Prekvapilo ma, že nie sme poslední, zvyšok triedy prišiel až po nás. Sadol som si do poslednej lavice, aby na mňa profesor nevidel, aj keď to bolo prakticky nemožné, pretože som bol najvyšší z triedy. Profesor Binns mal ešte únavnejší hlas, než profesorka na obrane, čo spôsobilo, že polovica žiakov v triede za 5 minút zaspala a ja som k tomu tiež nemal ďaleko.

"Barty, dávaj pozor!" zasyčal Antonio.

"A načo? Polka triedy je tiež mimo," odvetil som unavene.

"Náhodou je to veľmi zaujímavé," namietol.

"A o čom vlastne rozpráva?" spýtal som sa, za čo som si vyslúžil Antoniov nahnevaný pohľad. Znudene som pokrútil hlavou a zahľadel som sa von oknom. Po hodine som spolu s Antoniom kráčal do klubovne.

"Z teba bude profesor," uškrnul som sa.

"No jasné, ja nechcem byť profesor. Ja by som chcel pracovať na Ministerstve a raz by som sa chcel stať Ministrom mágie."

"No to by sme dopadli, keby si ty bol Minister," rozosmial som sa.

"No dovoľ," urazil sa.

"Čo ti mám dovoliť?" uťahoval som si z neho. Antonio na mňa pozrel pohľadom, ktorý by mohol vraždiť a odišiel preč.

"Ach, to je prípad," vzdychol som si. V klubovni som ho našiel sedieť v kresle pri okne. Podišiel som k nemu.

"Si v pohode?" spýtal som sa.

"Jasné," uškrnul sa. "Prepáč."

"Zabudni na to," mávol som rukou. "Idem do knižnice napísať si úlohy. Nejdeš so mnou?"

"Tak fajn," prikývol. Len čo sme vošli, zbadal som tých dvoch, čo šikanovali Mikea. Keď si ma všimli, hodili na mňa zabijácke pohľady. -Keby vedeli pohľady zabíjať, bol by som už stokrát mŕtvy,- pomyslel som si.

"To sú tí dvaja..." začal Antonio, no ja som mu skočil do reči:

"Kvôli ktorým som dostal trest."

"Teda ty máš ale odvahu. Ja by som sa do nich nepustil." Vyprskol som od smiechu.

"Na čom sa smeješ?" zamračil sa.

"Na ničom," zahováral som a dusil som v sebe smiech. Antonio na mňa pozrel s nadvihnutým obočím.

"Naozaj na ničom."

"Keď myslíš," mykol plecom.

"Buďte ticho!" začul som za sebou hlas Madam Pinceovej.

"Áno, madam, už budeme ticho," odvetil jej Antonio. Nahnevane na nás pozrela a odišla.

"Ahojte," ozval sa spoza mňa Mikeov hlas. "Môžem sa k vám pridať?"

"Jasné," prikývol som, no Antonio sa netváril príliš nadšene. Zamračene som naňho pozrel, no on odvrátil pohľad.

"Čo proti nemu máš?" spýtal som sa, keď sme vychádzali z knižnice.

"Nič, nechaj tak," odvetil neprítomne. Mykol som plecom a zrýchlil som krok. Klubovňa bola úplne preplnená, tak som radšej išiel do spálne. Tam som našiel Aurela. Niečo mi na ňom však nesedelo. Zamračene som si ho obzeral. Teraz vyzeral tak... obyčajne.

"Aurel?" oslovil som ho, no on mi neodpovedal. To ma dosť zarazilo. -Prečo mi nedopovedá?- prebleslo mi mysľou.

"Čo sa s tebou stalo?" spýtal som sa. Znova som nedostal žiadnu odpoveď. Sadol som si na posteľ a hľadiac naň som rozmýšľal. Potom som chytil brko, kúsok pergamenu a napísal som:

Ahoj, otec. Tvoje kúzlo zrejme už neúčinkuje, pretože Aurel sa so mnou nejako nechce rozprávať. Prosím, mohol by si ho obnoviť? Ďakujem, Barty.

List som zložil, priviazal som ho Aurelovi na nohu a ten odletel. Aj tak sa mi nezdalo, že by otcovo kúzlo tak skoro vyprchalo, vždy som mal pocit, že kúzla vydržia dlhšie ako jeden deň.

"Ahoj, nechceš si ísť zahrať šach?" ozval sa odo dverí Antoniov hlas.

"Jasné," prikývol som a vyšiel som zo spálne. -Aspoň sa trochu odreagujem,- dodal som v duchu.
Klubovňa bola ešte stále dosť natrieskaná, ale zdalo sa mi, že je tam menej ľudí než predtým. Spolu s Antoniom sme si sadli do kúta, Antonio vytiahol šach a hra mohla začať. Hral som to prvýkrát a podľa toho to aj dopadlo. Nejakým zázrakom som vyhral. Absolútne netuším, ako sa mi to mohlo podariť, lebo Antonio sa mi predtým stihol pochváliť, že bol na turnaji a vyhral.

"Wow, ty si dobrý. Na to, že si šach hral prvýkrát, to dopadlo celkom slušne. Mal by si vyskúšať ten turnaj, určite by si sa celkom dobre umiestnil."

"Jasné," zasmial som sa, "môj otec by nebol dvakrát nadšený, že má doma šachistu. On zo mňa chce mať ministerského pracovníka." Zatváril som sa kyslo a zahľadel som sa von oknom.

"Náhodou sa na šachu dá celkom dobre zarobiť. Ja som na tom turnaji vyhral tri galleóny."

"Myslím, že si ma presvedčil," uškrnul som sa.

"Ahojte, chlapci," začul som nad nami dievčenský hlas. Pozrel som hore. Pri nás stála vysoká blondínka s modrými očami a sladkým úsmevom. Hľadel som na ňu ako zhypnotizovaný.

"Ahoj, čo si želáš?" spýtal sa Antonio.

"Počula som, že jeden z vás vie perfektne kúzlo Protego," začala.

"Áno, to som ja," odvetil som omámene.

"Mohol by si mi prosím, predviesť, ako sa to robí? Mne to totiž absolútne nejde," uprela na mňa prosebný pohľad. Nemohol som povedať nie.

"A... a kedy? Teraz hneď, alebo...?"

"Ak môžeš zajtra okolo tretej poobede, viem, kde by sme mohli trénovať."

"Jasné, dobre, fajn," usmial som sa a nespúšťal som z nej pohľad.

"Ďakujem," usmiala sa a odišla.

"Barty! Vnímaš ma?" prebral ma Antonio.

"Čo? Ach, áno, jasné, už ťa vnímam," spamätal som sa.

"Vidím, že tá baba ťa úplne dostala," nadvihol obočie.

"Nie, vôbec nie," pokrútil som hlavou.

"Nepopieraj to. Si z nej totálne vedľa, je to na tebe dosť vidieť. Aj tak nechápem, čo ťa na nej tak zaujalo, je to obyčajná fiflena. Nerozumiem, ako sa dostala do Bystrohlavu."

"Hej! Ona nie je žiadna fiflena!" zamračil som sa. "Náhodou je veľmi milá!"

"No jasné," zamrmlal Antonio. "Dobrú noc, idem spať."

"Tak choď, ja ťa tu nedržím." Urazene na mňa pozrel a odišiel. Nešiel som za ním hneď. Počkal som, kým sa klubovňa aspoň trochu vyprázdni. Ešte som zbadal tú peknú dievčinu a chvíľu som na ňu hľadel. Keď si všimla môj pohľad, usmiala sa a zamávala mi. Opätoval som jej úsmev a tiež som zamával. Spať som išiel až krátko po polnoci. Zaspal som hneď, no po pár hodinách som sa zobudil na veľmi čudné zvuky. Vyliezol som z postele a podišiel som ku Antoniovi.

"Antonio! Zobuď sa!" zašepkal som, no on sa nehýbal. Trochu som ním zatriasol, no on vôbec nereagoval.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Alex aff Alex aff | Web | 24. září 2009 v 18:22 | Reagovat

urco přečtu !!

2 Casion twoje SBéééééééééééééčko!!! Casion twoje SBéééééééééééééčko!!! | Web | 27. září 2009 v 18:53 | Reagovat

jj skwelá kapitola!!! má zaujímawú sowu XD XD XD

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama